Najprv krátka exkurzia do Ameriky: Najväčšie problémy USA nespôsobili vládne dlhy, ale neochota časti republikánov združených okolo pravicovo konzervatívnej Tea party zaplatiť ich. Ničím iným totiž nebol nesúhlas so zvýšením dlhového stropu. Pritom tí istí republikáni najprv hlasovali za rozpočet s vyššími výdavkami ako príjmami, avšak minulý týždeň už odmietali dať súhlas na zvýšenie dlhového stropu, ktorý by umožnil vláde vydať dlhopisy a z ich výnosov zaplatiť štátne záväzky. Iné, ako zdesenie finančných trhov, sa nedalo očakávať, pretože v histórii sa ešte nestalo, že by Amerika nechcela platiť svoje dlhy. Demokrati sa s republikánmi napokon dohodli, ale zlý dojem ostal a trhy sa podľa toho aj správajú. Skvele to popisuje politológ Fareed Zakaria tu. A komu sa nechce lúskať anglický text, môže si jeho názory prečítať sprostredkovane v Audite brilantného českého komentátora Jana Macháčka tu.
Vráťme sa na Slovensko. V koalícii mesiace prebieha vojna o euroval. Jeho najväčším odporcom nie je konzervatívna pravica, ale liberálna SaS. Obzvlášť jej predseda Richard Sulík akoby z oka vypadol doktrinárom z Tea Party. „Slováci sa budú napríklad skladať na dôchodky Grékom, ktorí si roky žili nad pomery," vytrvalo hlása Richard Sulík a odmieta podporiť euroval. Slová predsedu SaS sú v prvom rade určené domácemu publiku, ale to ho neospravedlňuje. Rovnako nízke pohnútky viedli radikálnych republikánov k odmietaniu navýšenia dlhového stropu. Prihovárali sa voličom v nádeji, že si tak zlepšia politický rating. Možno sa im to podarilo. Zároveň však „pomohli" aj znížiť rating USA, a to je eufemisticky povedané nezodpovednosť. Keď hovorí Richard Sulík nie eurovalu, hazarduje so Slovenskom. Čo na tom, že má pravdu ohľadom gréckeho gargantuovského finančného apetítu? Gréci sú v tejto hre z hľadiska slovenských záujmov vedľajší. V prvom rade ide o osud eura a naše budúce postavenie v eurozóne. Ak si popudíme hlavných veriteľov Grécka, ako sa k nám asi postavia Francúzsko a Nemecko, keď sa prípadne eurozóna rozdelí na prominentný klub so všetkými výhodami spoločnej meny a „okrajový" prívesok s mnohými nevýhodami? Ak nebudeme v zóne s rovnakou menou ako Nemecko, Francúzsko a Benelux, slovenskí exportéri trpko zaplačú a potom snáď aj Richard Sulík uzná, že mohol oželieť preferencie a aspoň raz sa správať ako štátnik. Aj keď jeho slová „ak si socialisti chcú robiť z EÚ dlhovú úniu, nech ju robia bez nás", neveštia nádej na uzdravenie z geopolitickej zaslepenosti.
Na scéne je ešte jeden cynik. Róbert Fico. Z dovolenky odkazuje, že ak sa na podpore eurovalu nezhodne celá koalícia, nepodporí ho ani on. Pritom sám tvrdí, že s princípmi, na ktorých je tento finančný mechanizmus postavený, súhlasí. Ale čo už s politikom, pre ktorého sú prvoradejšie voličské preferencie ako vitálne záujmy štátu? Tea Party. Richard Sulík. Róbert Fico. Tak nesúrodá zostava a pritom si sú tak veľmi podobní...
Premiérka Iveta Radičová sa usiluje, čo jej sily stačia, ale tápe. Namiesto plánov na zavedenie „dlhovej brzdy" - čo nie je nič iné ako už spomínaný americký dlhový strop -by mala uvažovať o tom, ako priviesť k rozumu aspoň Róberta Fica, ak sa jej to nepodarí s Richardom Sulíkom. Pri osobnostnom založení oboch politikov ťažko odhadovať, u koho má väčšiu nádej na úspech. U jedného však uspieť musí, pretože Slovensko si nemôže dovoliť politicky a geopoliticky zlyhať.
Príbeh o európskom finančnom záchrannom systéme je aj lekciou z politickej kultúry. Žiadna vláda by nemala viesť nezmieriteľnú vojnu s opozíciou, pretože nikdy nevie, kedy ju bude potrebovať. Platí to pre minulosť, súčasnosť i budúcnosť.
