Návšteva maďarského ministra zahraničných vecí Jánosa Martonyiho na Slovensku potvrdila, že vzťahy s južným susedom sú nielen zlé. Majú v sebe navyše zakódovaný konflit, ktorý sa neustále prehlbuje. Nie cholericky, ale akosi plazivo. Preto sa môže situácia pri povrchnom skúmaní aktuálnej komunikácie medzi Bratislavou a Budapešťou javiť ako operetná a neškodná vojna slov. Problémom však je, že ide o vojnu v prevažnej miere jednostranných činov.
Dočasným šťastím sa ukazuje disciplinovanosť a zdržanlivosť absolútnej väčšiny obyvateľstva na oboch stranách hranice. Maďari ani Slováci zatiaľ nemajú náladu na nacionálne vyčínanie. A aj to je jeden z dôvodov, prečo nikto v Európe netrúbi na poplach. ...aj keby mal.
Konštatovanie, že s tým začali maďarskí politici, nie je prejavom slovenskej neschopnosti sebareflexie. Je to iba holý fakt, nestavia Slovákov do morálne nadradenej pozície. A poctivo treba pripustiť, že Maďari nie sú jediní v Európe, kto podporuje iredentu, aj keď sú v tomto ohľade asi smutnými priekopníkmi. Pre príklady netreba chodiť ďaleko - podobne si počínajú Rumuni, Srbia Chorváti. Ruské šachy s vydávaním pasov Osetom a Abcházcom sú povestné. Bez viny nie sú ani Poliaci a s podobne nebezpečnou kartou sa hrá aj v Pobaltí.
Je zjavné, že Rumuni, Chorváti a Srbi sú v tejto záležitosti s Maďarmi na jednej lodi. Takže sme v strednej Európe vo svojom odpore proti rozdávaniu druhého občianstva na rýdzo plemennom/etnickom základe takmer osamotení. Isteže, môžeme sa vždy spoliehať na podporu Čechov. Nielen preto, že sme s nimi zdieľali spoločný štát. Česi nemajú historicky dobré skúsenosti s Maďarmi, pretože neprejavili ani najmenšie pochopenie pre ich národno-obrodenecké úsilie v 19. storočí, keď sa usilovali federalizovať Rakúsko-uhorskú monarchiu. Maďarom vyhovoval dualizmus, a preto bezohľadne potopili nádeje českých austroslavov. Nedá sa však spoliehať na historické nedorozumenie Čechov s Maďarmi. Opora v západných bratoch je príjemná, avšak politicky a mocensky nič nerieši.
Slovensko reaguje na maďarské oživovanie iredenty formou zákona o dvojakom občianstve či neprístojnými zmienkami vo "veľkonočnej" ústave o zodpovednosti budapeštianskej vlády za osudy všetkých Maďarov zle, ale inak sa ani nedá. Ficov protizákon chcel absolútne vylúčiť možnosť získať dvojaké občianstvo a predísť tak zasievaniu semena iredenty na slovenskom juhu. Narazil na mnohé problémy a skomplikoval životy ľuďom, ktorých neviedla k získaniu druhého občianstva politika, ale legitímne a praktické dôvody. Jediným výsledkom slovenského protizákona bola medzištátna (a domáca) zvada bez ziskov na mezinárodnej scéne. Nie je však správne robiť výčitky Róbertovi Ficovi. Na hrubé vrece sa totiž zvykne prišiť hrubá záplata, aj keď je vopred jasné, že zlý dojem nielen ostane, ale sa aj umocní.
Mikuláš Dzurinda sa usiluje o konciliantnú diplomaciu, ale tiež bez väčších úspechov. Vyhýba sa verbálnym prestrelkám ponad Dunaj a prichádza s iniciatívami na rokovanie. Jednou z nich je návrh medzištátnej dohody o uplatňovaní zákona o dvojakom občianstve. Odpoveď Jánosa Mártonyiho: "Slovenský návrh nepovažujeme za základ na rokovania." A práve v tejto vete je ukryté tajomstvo politiky fait accompli - teda postavenia protivníka/partnera/druhú stranu pred hotovú vec, pričom je takto nastolený stav vydávaný za nemenný. János Mártonyi predsa inými slovami hovorí: Nebudeme s vami rokovať o vašich predstavách. Tie naše sa totiž stali skutočnosťou a nemáme v úmysle na tom nič meniť.
Ako sa dá primerane, nenásilne a zároveň efektívne reagovať na takúto politiku? Iba veľmi ťažko. A bez medzinárodného sprostredkovania to asi ani nie je možné. Bolo už naznačené, že česká pomoc je síce vítaná, ale nestačí. Do sporu by sa mala vložiť Európska únia. Lenže nevloží. Už dávno totiž nie je spolkom, ktorý vznikol okrem iného aj ako prevencia pred ďalšími zničujúcimi konfliktmi na kontinente. Nehovoriac o tom, že kľúčové krajiny ako Nemecko a Francúzsko môžu mať na spory medzi Slovenskom a Maďarskom názory, ktoré nebudú celkom konvenovať slovenským predstavám a záujmom. Ak sa raz o dianie na slovensko-maďarskom pomedzí začne únia skutočne zaujímať, pravdepodobne už bude neskoro, aj keď práve nepôjde o vojenský stret. Postačí, že na základe ďalšieho fait accompli vznikne nová realita. Napríklad sa zíde samozvané, maďarskou vládou výdatne podporované zhromaždenie Maďarov južného Slovenska a vyhlási autonómiu či nezávislosť, čo okamžite uzná vláda v Budapešti.
Dnes Maďarsko rozdáva dvojaké občianstvá, hlása, že jeho vláda je vládou všetkých Maďarov (najmä tých, ktorí žijú v Karpatskej kotline) a špekuluje, ako im priznať volebné právo. Kto by si to pomyslel pred dvadsiatimi rokmi? A čo bude o ďalších dvadsať rokov? Dunaj už možno nebude tvoriť prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom a čas sa v Európe vráti o hodný kus dozadu.