My sme 99 %. Tak znie ústredný slogan protestujúcich v New Yorku a osvojili si ho ľudia po celom svete. Dávajú ním najavo, že v ich krajinách vládne jedno percento ľudí, ktoré síce nikto nevolil, ale práve ono ovláda finančné trhy, banky, investičné skupiny, kúpilo si strany, politikov, vlády a aj celé parlamenty.
V pondelok po demonštráciách odzneli aj také hlasy, že tí, ktorí vyšli 15. októbra v 82 krajinách do ulíc, rozhodne nereprezentujú žiadnu 99-percentnú väčšinu, za ktorú sa vydávajú. Istý slovenský komentátor ich napríklad nazval Jánošíkmi z Wall Street. Takáto interpretácia udalostí je zlomyseľná a lživá. Úmyselne alebo v dôsledku nedostatočnej schopnosti myslieť ospravedlňuje sociálne nerovnosti a globálne rozšírenú korupciu, ktorá ich spôsobuje.
Slogan My sme 99 % je inšpirovaný článkom nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza Of the 1 %, by the 1 %, for the 1 %. Názov článku vlastne hovorí: V USA vládne vláda jedného percenta, jedným percentom, pre jedno percento. Ide o obrátenú parafrázu výroku Abrahama Lincolna z jeho slávneho dvojminútového prejavu, predneseného počas občianskej vojny na Národnom cintoríne v Gettysburgu. Lincoln naliehal: „...vláda ľudu, ľudom, pre ľud nesmie na zemi zaniknúť."
Stiglitz inými slovami hovorí, že 148 rokov po Lincolnovej reči je demokracia vecou oligarchie, nie ľudu. Čítajte TU. Dozviete sa napríklad, že jedno percento ľudí v USA kontroluje 40 percent národného bohatstva, že stredné vrstvy za ostatné desaťročia schudobneli a že zvyšovanie ziskov jedného percenta neznamená viac pracovných príležitostí pre zvyšných deväťdesiatdeväť.
Na Slovensku nemáme Wall Street. Neznamená to však, že vývoj nie je podobný. Ľud síce volí parlament, ktorému je zodpovedná vláda, ale ani zákonodarný zbor, ani výkonná moc (vrátane prezidenta) nepracujú pre ľud. Hneď po voľbách sa do strategických štátnych pozícií rozlezú nominanti finančných skupín a vplyvných investorov. Ovládnu štátne podniky a celý systém finančného prerozdeľovania. Rozhodujú o tendroch, privatizácii, výške daní a odvodov, cenách diaľnic a tak ďalej a tak podobne...
Aj preto bol Chmelárov pochod k sídlu skupiny Penta viac ako symbolický. No rovnako by mohli ľudia skandovať pred bránami sídla J & T alebo pri domoch takzvaných straníckych sponzorov, ktorí sú faktickými akcionármi nie jednej, ale hneď viacerých strán naraz. Ich zoznam je síce dlhý, ale ani zďaleka nepredstavuje celé jedno percento slovenskej populácie. Z tohto hľadiska môže byť pomer prerozdeľovania národného bohatstva na Slovensku ešte viac nerovnovážny ako v Stiglitzovom obraze USA.
Na Slovensku je už druhé desaťročie jedno, aká strana vládne a aký politik na to prepožičia svoju tvár. Fakticky aj tak stále vládnu tí istí: záujmové skupiny, ktoré si kúpili politikov a ich strany a prostredníctvom nich celý štát. Je to vláda finančných skupín, finančnými skupinami, pre finančné skupiny. A zdá sa, že po najbližších voľbách bude mať dokonca pravo-ľavé krytie.
Ak sa to má zmeniť, Slovensko potrebuje viac Eduardov Chmelárov.
